Marcel Merčiak vyspovedal Vladimíra Weissa st. pri príležitosti jeho okrúhleho životného jubilea. Tréner Vladimír Weiss oslávil v nedeľu 22. septembra 2024 šesťdesiatku. Čo všetko prezradil najúspešnejší slovenský futbalový kouč?
Rodák z hlavného mesta je už dlhé roky významnou trénerskou persónou, ktorá stojí za najväčšími úspechmi slovenského futbalu v ére samostatnosti.

Čerstvý šesťdesiatnik začínal s futbalom v rodnom meste. Ako hráč si postupne obliekal dresy tímov VTJ Agro Hurbanovo, Inter Bratislava, Sparta Praha, Petra Drnovice , 1. FC Košice, Dunajská Streda a FC Artmedia Petržalka.

ČSFR reprezentoval 19-krát a Slovensko 12-krát. V roku 1990 štartoval za Československo na MS 1990 v Taliansku. Po nich sa však zranil a jeho kariéra nenabrala smer, o akom sníval.

„V príprave som si roztrhol krížne väzy. Všetci chlapci prakticky odišli po šampionáte do zahraničia. V tom čase sme mali sľúbené, že môžeme odísť. Aj ja som mal od Interu súhlas. Moja kariéra sa už potom neuberala tak, ako som chcel a nezažil som veľký futbal, po ktorom som veľmi túžil. Odohral som síce ešte osem sezón, ale už to nebol ten Weiss, na ktorého boli ľudia zvyknutí. Skončil som ako hrajúci tréner v Artmedii. Následky zo zranenia mám dodnes,“ začína svoje rozprávanie Weiss, ktorý sa ako hráč môže pýšiť aj titulom prvého strelca slovenskej reprezentácie v ére samostatnosti.

Po Artmedii, ktorú v roku 2005 dokázal priviesť do Ligy majstrov, pokračovala jeho trénerská kariéra (2006 – 2007) na ruskej adrese, kde viedol tím Saturn Moskovská oblasť.

„V Rusku to bola moja prvá zahraničná stáž. Výhodou bolo to, že som vedel veľmi dobre po rusky, takže som sa vedel dorozumieť s novinármi. Taktiež sme žili v rovnakom systéme, takže poznali sme aj ich mentalitu. Človek si s nimi musel aj vypiť aj ísť na večeru.“
„Aj tu na Slovensku mám dnes s novinármi dobrý vzťah. Niekedy, keď som bol mladší a emotívnejší, som aj vybuchol. Človek sa pod tlakom zblázni a povie aj to, čo potom oľutuje, alebo aj neoľutuje. Ja sa nemením, len som skorigoval niektoré názory. Vždy si chránim hráčov, pretože tréner pomáha hráčom a hráči robia trénera,“ zamýšľa sa Weiss.

V júli 2008 sa stal hlavným trénerom národného tímu, s ktorým vybojoval historický postup na MS 2010. Následne v Juhoafrickej republike postúpilo jeho mužstvo do osemfinále, o čom rozhodol senzačný triumf 3:2 nad vtedy úradujúcimi majstrami sveta z Talianska.

Slováci následne na neskorších vicemajstrov sveta z Holandska nestačili, ale prienik medzi šestnástku najlepších tímov na svetovom šampionáte je dodnes najväčším úspechom slovenskej reprezentácie.

Weiss sa navyše stal jediným Slovákom, ktorý sa na MS predstavil ako hráč aj tréner reprezentácie. Tú napokon viedol do januára 2012, pričom v sezóne 2011/2012 stal súčasne aj na lavičke Slovan Bratislava, s ktorým vyradil v play-off Európskej ligy taliansky AS Rím.

Nasledovalo pôsobenie pri kazašskom Kajrat Almaty (2012 – 2015), s ktorým dvakrát získal Kazašský pohár. V marci 2016 zasadol na lavičku ďalšej reprezentácie, tentoraz Gruzínskej.

S ňou mal na dosah historický úspech v podobe postupu na ME 2020. Ten však nevyšiel, pretože Gruzínci prehrali vo finále baráže so Severným Macedónskom 0:1. O štyri dni (november 2020) Weiss skončil.

„Keď som prišiel pred tromi a pol rokmi, tak som bol šokovaný. Keď sa štadión staval, tak som bol v zahraničí. Bol som na jeho otvorení, Ivan Kmotrík ma pozval. Dovtedy bol na mňa troška nahnevaný, pretože som od neho odišiel do zahraničia. Z tohto štadióna som mal doslova otvorené ústa a hovoril si, že raz tu musím pracovať,“ spomína si na svoje želanie Weiss.

„Všetko, čo som sa za celý život a roky naučil sa snažím preniesť do Slovana, v ktorom nie je ľahké pracovať, keďže je tu obrovský tlak. Pri Ivanovcoch, jednom druhom (Ivan Kmotrík st. a Ivan Kmotrík ml. – poznámka redakcie), je tlak niekedy až obrovský, ale vzťahy sú také, že vždy sme z toho nejako vyšli a našli rozumnú cestu. Nie každý deň je ružový. Za trénera vždy hovoria výsledky a tie sme sa snažili za tri a pol roka vždy postupne krok za krokom vylepšovať a dnes hráme Ligu majstrov, čo je pre Slovan a Slovensko fantastické,“ bilancuje.

„Je to dané historicky. Nedávno mal Slovan sto rokov. Najskôr bola Červená hviezda, potom bol kvázi umelo vytvorený Inter. Desať rokov som hrával za Inter. Ja som bol v úvodzovkách Interista a aj dodnes som. Je mi ľúto, že Inter takto dopadol. Chcel som v Interi ostať celý svoj život, nie som rodený Slovanista. Dnes som profesionálny tréner, ktorý pracuje pre Slovan najlepšie ako viem. Potom som miloval Artmediu Petržalka. Tiež to malo všetko svoje čaro, ale aj koniec ako aj v Interi,“ spomína.

„Mal som šťastie na všetkých velikánov slovenského či československého futbalu, ako boli Adamec, Ježek, Vengloš, Brückner, Dragúň či pán Jankech. Nikdy som neštudoval teóriu. Dá sa povedať, že som tréner z ihriska alebo ulice. Mal som najlepších učiteľov, a to sa dnes snažím využívať,“ uzatvára oslávenec.